Čo by znamenal odchod Slovenska z EÚ?

Odchod by vrátil časť právomocí a ohrozil väčšinu obchodu aj menu: do Únie mieria štyri pätiny vývozu a s EÚ by odišlo aj euro.

O „odchode z Bruselu" sa na Slovensku hovorí čoraz hlasnejšie, tak si to zaslúži viac než posmech aj viac než strašenie: triezvu bilanciu. Má tri položky — právomoci, obchod a jednu, ktorú Briti ani Česi riešiť nemuseli.

Čo by sa získalo

Poctivo: vystúpením by Slovensko získalo skutočné právomoci. Vlastnú obchodnú politiku. Plnú kontrolu nad reguláciami, dotáciami a migračnými pravidlami. Koniec odvodov do európskeho rozpočtu. Nikto by nám nemohol prehlasovať emisné normy ani kvóty. To je jadro argumentu za odchod a nie je vymyslené — všetko ďalšie je otázka ceny.

Čo by sa platilo

Slovenská ekonomika žije z vývozu a vývoz žije z Európy: zhruba štyri pätiny smerujú do Únie a samotné autá — tretina vývozu tovarov, krajina s najväčšou výrobou áut na obyvateľa na svete — sú vrastené do nemeckých a európskych reťazcov, kde diely prekračujú hranice aj päťkrát, kým je auto hotové. Každé percento trenia na hranici sa v takých reťazcoch násobí.

Cenu netreba modelovať, máme britský experiment: veľká, bohatá krajina s vlastnou menou a globálnymi väzbami zaplatila podľa vlastného rozpočtového úradu dlhodobo asi 4 % ekonomiky, novšie odhady hovoria o 5 až 8 %. Slovensko je od európskeho trhu závislejšie než Británia bola.

Problém, ktorý Briti nemali: euro

A potom je tu položka, ktorá robí slovenský prípad jedinečným. Slovensko platí eurom — odchod z Únie by prakticky znamenal aj odchod z menovej únie a znovuzavedenie koruny. To nie je administratívny detail. Úspory, hypotéky, mzdy a zmluvy by sa prepisovali do novej meny, ktorej kurz by v prvých mesiacoch určovala panika; každý, kto by stihol previesť peniaze do zahraničia, by to urobil skôr. Ekonómovia sa zhodujú, že vystúpenie z menovej únie je rádovo drahšie a riskantnejšie než vystúpenie z obchodného bloku — presne preto ho ani počas gréckej krízy napokon nikto neriskol.

Suverenita po odchode

Najtvrdšia časť bilancie pritom nie je ekonomická. Krajina našej veľkosti by si po odchode vybrala z dvoch ciest: nórsku — zostať v jednotnom trhu, preberať jeho pravidlá a platiť, len už bez hlasu a bez veta — alebo tvrdý odchod a clá na väčšinu exportu. Prvá je členstvo bez vplyvu, druhá šok bez záruky, že vydobyté právomoci malá krajina presadí proti susedom, od ktorých závisí.

Brexit ten paradox predviedol naživo: vystúpiť sa dá, uniknúť gravitácii európskeho trhu nie. Rozhoduje sa len o tom, či pri jeho pravidlách sedíte, alebo ich dostávate poštou. A tak sa odchod — myslený ako cesta k suverenite — stáva najsilnejším argumentom presne opačným smerom: skutočnú kontrolu nad svojím osudom má malá krajina iba pri stole. Slovensko pri ňom sedí hlbšie než ktokoľvek v regióne; otázkou nie je, či si to miesto udržať, ale či ho využiť.

Všetky otázky →