Federácia je jeden štát zložený z viacerých celkov. Konfederácia je zväzok samostatných štátov, ktoré si ponechávajú suverenitu a rozhodujú spravidla jednomyseľne.
Rozdiel nie je len učebnicový. Slováci ho poznajú z vlastnej skúsenosti: dvadsaťštyri rokov žili vo federácii a v roku 1992 sa okrem iného viedol spor aj o to, či ju nenahradiť konfederáciou.
Federácia: jeden štát, dve úrovne vlády
Vo federácii má spoločná vláda vlastné právomoci, vlastné príjmy a jej zákony platia priamo pre každého občana. Celky, z ktorých sa skladá, majú vlastné parlamenty a vlády a rozhodujú o veciach, ktoré im ústava zverí. Spoločná ústava určuje, kto o čom rozhoduje.
V Európe sú takými štátmi napríklad Nemecko a Rakúsko. Nemecký základný zákon nazýva Nemecko „demokratickým a sociálnym spolkovým štátom“, rakúska ústava hovorí, že Rakúsko je spolkový štát zložený z deviatich samostatných krajín. Spolkové krajiny majú vlastné vlády, armádu a menu však majú spoločnú.
Konfederácia: zväzok štátov
V konfederácii zostávajú pánmi členské štáty. Spoločné orgány konajú prostredníctvom ich vlád, nie priamo voči občanom, a dôležité rozhodnutia potrebujú súhlas všetkých alebo takmer všetkých.
Najznámejšou konfederáciou boli prvé Spojené štáty. Podľa Článkov konfederácie, platných od roku 1781, nemohol spoločný Kongres vyberať dane, každý štát mal v ňom jeden hlas a zmena pravidiel vyžadovala súhlas všetkých trinástich štátov. Zväzok mal prázdnu pokladnicu a len málo právomocí urovnať spory medzi štátmi. V roku 1789 ho preto nahradila ústava, ktorá z neho urobila federáciu.
Podobnou cestou prešlo Švajčiarsko. Do roku 1848 ho spájala zmluva kantónov z roku 1815, ktorú nebolo možné zmeniť. Po krátkej občianskej vojne v roku 1847 prijali Švajčiari spolkovú ústavu a odvtedy sú federáciou. Slovo konfederácia si krajina ponechala v oficiálnom názve, no štátom je jedným.
Česko-slovenská federácia 1969–1992
Ústavný zákon o československej federácii, schválený 27. októbra 1968 a účinný od 1. januára 1969, ho opísal ako „dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa“. Vznikli dve republiky, Česká a Slovenská, s vlastnými vládami a národnými radami.
Federálne zhromaždenie malo dve snemovne. Do Snemovne ľudu sa volilo 200 poslancov v celom štáte. Do Snemovne národov 150 poslancov, po 75 v každej republike. Pri vybraných zákonoch, napríklad o štátnom rozpočte federácie alebo o občianstve, platil zákaz majorizácie: poslanci Snemovne národov z Česka a zo Slovenska hlasovali oddelene a návrh potreboval väčšinu v oboch častiach. Na ústavné zákony bola potrebná trojpätinová väčšina v každej z nich. Väčší národ tak nemohol menší v kľúčových otázkach prehlasovať.
Na papieri to bola federácia, v praxi mala štát v rukách jedna strana. Ústava z roku 1960 priznávala Komunistickej strane Československa vedúcu úlohu „v spoločnosti i v štáte“ a tento článok platil až do 29. novembra 1989. Už v decembri 1970 navyše novela vyhlásila hospodárstvo za jednotné a riadené plánmi celého štátu.
Pomlčka, voľby a koniec
Po roku 1989 začala federácia fungovať slobodne a hneď sa ukázalo, aké ťažké je ju riadiť. Prvým sporom bol samotný názov. Federálne zhromaždenie 29. marca 1990 premenovalo štát; v českom znení na Československú federatívnu republiku, v slovenskom s pomlčkou na Česko-slovenskú. Spor o pomlčku ukončil o tri týždne neskôr, 20. apríla 1990, nový názov Česká a Slovenská Federatívna Republika.
V rokovaniach o podobe spoločného štátu sa objavovali rôzne návrhy vrátane konfederácie. Po voľbách v júni 1992 sa ukázalo, že víťazi v oboch republikách chcú nezlučiteľné veci. Mečiarovo HZDS navrhovalo premeniť federáciu na hospodárske a obranné spoločenstvo, Klausova ODS to odmietla. Slovenská národná rada 17. júla 1992 schválila deklaráciu o zvrchovanosti. Premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa 26. augusta v Brne dohodli na harmonograme rozdelenia a 1. septembra prijala Slovenská národná rada ústavu. Federálne zhromaždenie 25. novembra 1992 schválilo ústavný zákon, podľa ktorého federácia uplynutím 31. decembra 1992 zanikla a jej nástupcami sa stali Česká republika a Slovenská republika.
Čo z toho plynie pre Európu
Česko-slovenská skúsenosť ukazuje, že na vzťahu dvoch národov záleží viac než na označení štátu. Federácia s ochranou menšieho národa môže fungovať; bez dôvery a spoločného cieľa sa však rozpadne aj ona. Konfederácia s právom veta je zas pomalá v každej kríze, ako ukázali prvé Spojené štáty.
Európska únia stojí niekde medzi týmito pojmami: v niektorých oblastiach funguje federálne, v iných ako zväzok vlád. Podrobne to rozoberáme v otázke Je EÚ federácia, konfederácia, alebo niečo iné? Slovák Milan Hodža v roku 1942 v Londýne navrhoval federáciu malých štátov medzi Nemeckom a Ruskom, lebo samy neobstoja. Či a ako by mohla vzniknúť federácia európska, píšeme v otázke Vznikne niekedy európska federácia?